Cesta k vyhláseniu Pieninského národného parku nebola jednoduchá. Začala sa už v medzivojnovom období. Existencia národného parku je silne previazaná so vznikom prvého medzinárodného (cezhraničného) parku prírody v Európe, ktorý vznikol práve v Pieninách už v roku 1932, teda pred 90 rokmi. Tento bilaterálny park tvorili poľský Park Narodowy w Pieninách a Slovenská prírodná rezervácia v Pieninách. Táto udalosť, o čom mnohí netušia, bola úzko spätá s procesom prípravy národného parku v Tatrách, pričom Pieninský park mal byť vzorom, modelom pre budúci Tatranský národný park. Po vyhlásení prvého medzinárodného parku prírody v Európe vznikli na obidvoch stranách hranice komisie pre národné parky zložené z predstaviteľov odborných organizácii a vedeckých odborníkov. Ich činnosť však prerušila druhá svetová vojna. Avšak v povojnovom období bolo na Slovensku prioritou zabezpečiť ochranu Vysokých Tatier, kde vznikol v roku 1949 Tatranský národný park. Pre tento park v päťdesiatych rokoch 20. storočia bol založený poradný zbor, ktorý sa začal zaoberať aj ochranou prírody Pienin. Z iniciatívy poradného zboru vyšli návrhy na znovuobnovenie Slovenskej prírodnej rezervácie v Pieninách, prípadne pre vznik národného parku. V roku 1957 bola prírodná rezervácia pričlenená k Správe TANAP-u. Už v roku 1958 predstavil Ing. Milan Pacanovský projekt na vyhlásenie Pieninského národného parku. Oficiálne sa na  projekte začalo pracovať až v roku 1961.

Spracovaný projekt bol prerokovaný a odsúhlasený Poradným zborom TANAP-u v roku 1962. Výstupom zasadnutia boli dôležité odporúčania

– a) vytvoriť pre budúci park samostatnú správu a Múzeum pieninskej prírody,

b) vytvoriť spoločnú koncepciu ochrany prírody s poľským národným parkom.

V tej dobe žiaľ ešte nikto netušil, že samostatná Správa parku vznikne o viac než 3 desaťročia neskôr a Múzeum pieninskej prírody až o 51 rokov.

Poradný zbor pre nečinnosť úradov zasadal vo veci vyhlásenia Pieninského národného parku opätovne aj v roku 1964, závery boli impulzom pre vyhlásenie národného parku, ktoré sa udialo v už spomínanom roku 1967. Označenie parku sa používalo PNP, až po odsúhlasení jazykovedným ústavom v Bratislave v roku 1976 sa zaviedla terajšia  skratka PIENAP. Za sídlo Správy PIENAP-u bol určený Červený Kláštor. Park bol zaradený pod Správu TANAP-u iba ako ochranný obvod. Už o dva roky neskôr v roku 1969 sa Poradný zbor pre veci Pieninského národného parku zaoberal neplnením obsahu Štatútu a odporúčal rezortnému ministrovi vytvorenie samostatnej správy, čo sa však neuskutočnilo. Tou istou problematikou sa o 20 rokov neskôr zaoberal Poradný zbor pre národné parky. Národný park ostal obyčajným ochranným obvodom v Správe Tatranského národného parku aj po roku 1989. Až v roku 1990 sa Správa PIENAP-u v rámci organizačných štruktúr TANAP-u dostala na úroveň samostatného odboru a konečne od 1. januára 1995 zmenou zákona o ochrane prírody a krajiny na úroveň ostatných národných parkov. Od roku 1996 bola Správa zlúčená do Správy národných parkov  a od roku 2000 do Štátnej ochrany prírody SR.

Aj napriek skutočnosti, že oba pieninské chránené územia mali v roku 1932 rovnakú štartovaciu pozíciu pri ochrane prírody, chvíľu sa aj zdalo, že sa vydajú spoločnou cestou, nakoniec sa táto  cesta rozdelila. Kompetencie a právna subjektivita Správy Pieninského národného parku v Poľsku, viedla k prosperite a zároveň k ochrane územia ich národného parku, k zveľaďovaniu majetku štátu, zvyšovaniu zamestnanosti a ku skvalitňovaniu služieb pre turistov, ale aj domáce obyvateľstvo. Správa nášho národného  parku zaraďovaním do rôznych organizačných štruktúr  postupne stratila takmer všetky rozhodovacie kompetencie, služby správy parku pre prírodu a verejnosť sú v porovnaní s poľským územím minimálne. Dokonca v novodobej histórii národný park prišiel o niekoľko strategických objektov vďaka roztrieštenosti kompetencií v území medzi viacero organizácii a ministerstiev.

Historický prelom v ochrane prírody nastal rozhodnutím Národnej rady SR, ktorá v utorok 14. decembra 2021 schválila reformu národných parkov na Slovensku. 
Schválená poslanecká novela zákona o ochrane prírody a krajiny získala podporu nielen v Národnej rade SR. Reformu podporili svojimi podpismi vedci zo Slovenskej akadémie vied a univerzít naprieč Slovenskom ako aj viac ako 56 tisíc občanov v petícii Osloboďme národné parky. Novelu zákona podporili aj najvyšší ústavní činitelia SR premiér Eduard Heger a prezidentka Zuzana Čaputová.
Cieľom reformy je rozvoj národných parkov a vyššia úroveň kvality života obyvateľov v dotknutých regiónoch. Schválená poslanecká novela zabezpečila národným parkom právnu subjektivitu a prevod správy pozemkov vo vlastníctve štátu pod rezort životného prostredia. Na základe Memoranda o spolupráci medzi Ministerstvom životného prostredia SR a Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR z 25. októbra ako aj na základe pozmeňovacieho návrhu sa presun štátnych pozemkov bude realizovať až po zonácii národných parkov. Od 1. apríla 2022 sa tak správa štátnych pozemkov presunula na správy národných parkov na území TANAP-u, PIENAP-u a NP Slovenský raj. 

Vďaka poslaneckému návrhu a rozhodnutiu Národnej rady SR, ktorá 14. decembra 2021 schválila reformu národných parkov na Slovensku a jej súvisiace opatrenia, posúvajú Slovenskú republiku v oblasti ochrany prírody do kruhu vyspelých krajín. Ide o historický medzník, ktorým sa aj Pieninský národný park priblíži spravovaním územia tomu susednému, poľskému územiu a tak získa podobu, akú si zaslúži. Žiaľ tento proces trval „len“ 89 rokov.

Na základe schválenej reformy, v súlade s §65b zákona č. 543/2002 Z .z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov bola 17.marca 2022 č. 12/2022-1.11.1, s účinnosťou od 31. marca 2022 rozhodnutím ministra životného prostredia Slovenskej republiky zriadená Správa Pieninského národného parku so sídlom v Spišskej Starej Vsi ako príspevková organizácia Ministerstva životného prostredia a bol vydaný štatút Správy Pieninského národného parku so sídlom v Spišskej Starej Vsi.

Autor: V. Kĺč,

Zdroj: Národné parky Slovenska, 2020. L. Ambróz, E. Greschová, J. Klinda.