Prvé názory a snahy o ochranu niektorých častí územia Pienin sa začali objavovať najmä na poľskej strane už po skončení prvej svetovej vojny. Podnet k týmto snahám dal zhoršujúci sa stav prírodných pomerov v území Pienin vplyvom nekontrolovateľnej ťažby v lesoch, zakladania kameňolomov, nekontrolovanej výstavby a najmä pastvy v lesných a xerotermných spoločenstvách vápencových brál a sutí. Zvlášť negatívne sa prejavila pastva na lúkach hradného brala Czorstyn, ktoré 14. marca 1921 v záujme ich záchrany premenil vlastník p. Drohojowski na úplnú rezerváciu. Tento počin a ďalšie antropické tlaky na prírodu Pienin dali podnet na intenzifikáciu snáh pre vytvorenie chráneného územia typu národného parku v území poľských, ale i slovenských Pienin.
Významným medzníkom, ktorý prispel k vytvoreniu chránených území v Pieninách bol 6. máj 1924, (práve pred 100. rokmi) kedy hraniční zmocnenci Ing. V. Roubik (ČSR) a prof. W. Goetel (Poľsko) po dlhých a intenzívnych rokovaniach podpísali tzv. „Krakovský protokol“. V tomto protokole sa okrem vyriešenia mnohých hraničných problémov riešili aj problémy ochrany prírody v pohraničných územiach.
Protokol okrem iného odporúčal:
S týmto návrhom sa stotožnila aj konferencia oficiálnych predstaviteľov oboch štátov, ktorá sa konala v Zakopanom v septembri r. 1924. Konferencia odporúčala vytvoriť podmienky pre vznik chránených území na spoločnej slovensko-poľskej hranici v Babej hore, Tatrách, Pieninách a Čiernohorí. Po viacročných snaženiach na obidvoch stranách hranice uzreli v roku 1932 svetlo sveta tieto právne akty:
Vyhodnotenie konferencie nájdete tu.